KEĎ SA KRÍDLA NEBA DOTKNÚ

PROLÓG

V živote veľakrát zažívame okamihy a situácie, v ktorých pociťujeme a vnímame prijatie alebo neprijatie, pokoj alebo rozrušenie, lásku alebo nenávisť, život alebo chorobu, dokonca smrť. Vždy stojíme v pozícii výberu, možnosti rozhodnúť sa pre niečo, alebo dokonca zvoliť si úplne nový smer. Záleží len na nás, ako sa rozhodneme. Je dôležité rozlíšiť, na ktorej strane stojíme, na brehu akej rieky práve odpočívame, alebo trávime väčšiu časť života. Či rieka, ktorá obmýva brehy nášho života a vnímania reality, prináša prúdy živej vody, prúdy pokoja, prúdy lásky, prúdy jednoty, alebo sú to kalné vody temnoty a smrti.
Žijeme v úžasnej dobe 21. storočia, kedy môžeme vnímať, že svet i napriek výdobytkom vedecko-technickej revolúcie je lačný a smädný po pokoji, ktorý nie je z tohto sveta. Je víťazstvom v živote prijať skutočnosť, že je tu niekto, kto ma stvoril Slovom a to Slovo sa stalo telom... Že On je verný a stačí v neho uveriť a prijať ako dar to, čo nám dal cez svojho Syna. Dôležité je vzoprieť sa klamstvu a nepravde sveta, ktorý veľmi rafinovane podsúva svoje klamstvá a chvíľkové radosti. Na ceste rastu a poznania skutočnej Pravdy je slasťou dotknúť sa peruťami svojej mysle a života, nevyčerpateľnej studnice lásky a pokoja. Je úžasné zažívať, ako svetlo nádeje a živej viery víťazí, pretože, keď Boh dáva nádej, nikto a nič ju nemôže ukradnúť.

Keď počuješ neba hlasy,
keď chceš vlastniť kúsok krásy,
keď sa krídla neba dotknú,
keď podídeš bližšie k oknu,
keď ti v dlani sviečka horí,
keď v snoch vidíš vrchol hory,
keď túžiš nájsť perlu mora,
keď sa na svet dívaš zhora,
keď tvoj spev čuť z výšin chóru,
keď vyslovíš metaforu,
keď sa pevne držíš lana,
keď ísť hor si odhodlaná,
keď nemáš strach z jedu hada,
keď ťa stuží náhla zrada,
keď meč slova jazvu zrobí,
keď sa nevzdáš jarmu doby,
keď kreš kameň v obraz tváre,
keď kov žíhaš v žírnom vare,
keď v zápale zvieraš dláto,
keď kal čeríš a zrieš zlato,
keď rúk dlane dvíhaš hore,
keď zrak upneš až za more,
keď v pokore zvýšiš latku
a s ružencom prosíš Matku...
Je to nádej! Ňou si hnaná!
Znesieš dosť, hoc tečie rana.
Pohýna ťa vpred a stále
cez prekážky veľké, malé,
silu, zmysel žitiu dáva,
pochybnostiam odoláva.

Je to nádej, živá nádej!
Boh ti žehnaj, Boh ti nalej!
V ostroh kreše, chuť dodá v boj,
bráni, bodá, sťa včelí roj,
skrytá, tichá, svieža je tu,
posúva ťa, durí k letu.

Nádej, to duch v svätom stánku,
hlas anjela v tichom vánku,
to spin rúk, čo Matku hľadá,
tú, čo teba má tak rada,
to túh púť, čo k Matke kráča,
keď v jej pečať prosby vtláča.